Tento príbeh zo života s horolezcom sa odohráva vlastne bez neho. Pre zmenu sa totiž na výlet vybrali dve kamarátky z vysokej školy. A keby len raz…

Deň prvý. Cieľ: Rankovské skaly.

Jedného pekného dňa sme sa s Tinkou rozhodli, že prevetráme ustarostené hlavy nenáročnou prechádzkou. Google povedal, že Rankovské skaly stoja za návštevu, potešia oko a pohladia dušu.

Inštrukcie zneli: odparkovať pri Herľanskom gejzíre a po zelenej značke rovno za nosom.

Jedna paráda. Akurát, že stroskotali hneď na parkovisku, ktoré bolo preplnené požiarnikmi. Síce nešlo o priamy zásah, žiadne vzrúšo, no pre nás to znamenalo nepovolený vstup na súkromnú akciu.

Nie, stále neviem, kde pracuje ten sexi požiarnik z Februára 2012, vylepený na záchode Technickej univerzity, ale na Slovensku asi nie. Tu sú to skôr vážení páni v strednom veku s bruškom svedčiacim o rokoch šťastného manželstva. Pohladenia „duše“ sme sa nedočkali.

Spiatočka a odchádzame. V aute prebieha búrlivá diskusia, aké ďalšie možnosti máme. Vyberám si žolíka – zavolám známemu. Zhodou okolností je to Rado, ktorý sedí doma a zodpovedne sa pripravuje na kurz skalného lezenia, ktorý vedie poobede. Poradil, že stačí zmeniť východiskový bod na Herľanské sedlo.

Tak si to dávame šialene krásnou a lomenou cestou hore, kde v pohode zaparkujeme. Prejdeme len kúsok cez les a už sa nám naskytá pohľad, ktorým by nepohrdol nejeden režisér hororového filmu.

Plné energie, pridávame do kroku. Akékoľvek myšlienky, aký príbeh takmer zhorená chata skrýva, zaháňame dupotaním a povedzme si rovno, dychčaním, keďže takmer bežíme.

Náš smer na Vyžník bol ale správny. Naši sme ho, a aj smerovú tabuľu, ktorá ukazovala cestu na skaly. My sme sa ale rozhodli, že ich vymeníme za Zajačí kameň. Keď sme však došli na Makovicu a Zajačí kameň nikde, pochopili sme, že dnes neuvidíme ani Rankovské, ani Zajačí. Pomaly sme sa teda stočili domov, veď… nabudúce.

Deň druhý. Cieľ: Rankovské skaly.

Možno týždeň, možno dva neskôr, sme sa rozhodli skúsiť to znova. Tentokrát žiadny požiarnik široko ďaleko, tak sme auto spokojne nechali pri bufete Erupcia. Smerovná tabuľa hovorí jasne – po zelenej až na Rankovské skaly, niečo vyše hodinky.

Držíme sa značky, cesta je pohodlná a široká, len prekvapko, zrazu sa ocitáme na asfaltke. Nikto nečaká asfaltkovú turistiku a tak sa vraciame na lesnú cestu. Keď prídeme na lúku, začína to zaváňať prúserom. Cesty sa delia, stretávaju, alebo stáčajú úplne nezávisle od skál, ktoré doslova vidíme pred nosom.

Spoliehať sa na ženský inštinkt nám nevyšlo. Nepomohlo ani kameň, papier, nožnice. Vyskúšali sme asi 3, možno 4 cesty, no každá v určitom bode proste zanikla v lese, alebo v húštine. Samozrejme, že také silné a nezávislé, samostatné a na život pripravené ženy to nevzdávajú. Alebo inak povedané, je nám trápne priznať, že by sme tam nedošli ani na druhý pokus. A tak to skúšame ešte raz, posledný krát.

Táto nejde ani tak cez les, ako nízky krovinatý porast. Vybehneme na kopček, pozrieť sa, kam to pokračuje, keď tu zrazu, šuchot, kývajúce sa kry a stromy… Stačil nám jeden pohľad a vedeli sme, koľko bije…

Neviem, koľko z vás videlo Jurský park, ale všetko nasvedčuje tomu, že to boli raptori a unikli sme svojmu osudu len o vlások. Síce sme nestihli zdokumentovať prítomnosť vyhynutého druhu, ale že naozaj, bol to minimálne dinosaurus. Alebo možno aj celá črieda… Najbližšie, keď stretnete Tinku a mňa, nezabudnite nás objať, lebo len pár sekúnd a možno by ste tú šancu už nemali!

Deň tretí. Cieľ: Rankovské skaly

Do tretice všetko dobré a tvrdohlavosť nepustí. Vraciame sa na miesto činu. Prechádzame okolo Herľan a keď sa blížime k miestu, kde sme stratili značku, spomaľujeme. Odhodlané presvedčiť sa, že nemohlo byť jasné, že je potrebné prejsť po asfaltke a kde z nej potom zísť sledujeme kraj cesty. Trvalo to presne 21 sekúnd, keď sa pred nami vynorila obrovská zelená šípka.

Odparkovali sme to teda na kraj lúky a zhypnotizovane nasledovali zelenú značku. Bez nej ani krok. Cesta cez les a lúky ja čarovná.

Jeseň sfarbila všetko ako v rozprávke. A aká by to bola rozprávka, keby nemala šťastný koniec? Áno, na tretí krát sme Rankovské skaly našli. Potešili oko a pohladili dušu.

V podstate to zámerne umiestňujem až po happy ende, keď predpokladám len skrolujete cez obrázky, ale áno. Cestou zo skál späť ku autu sme zabudli odbočiť a prešli o nejaké 2 kopčeky viac ako bolo potrebné. Ale prišli sme na to skoro a keďže som bola tentokrát pripravená, vytiahla som mobil a turistická mapa nás navrátila späť bez zranení.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Začnime tým, že mám rada turistiku a venovala som sa jej aj v minulosti (tak niekoľko veľa rokov dozadu).

Problémové začiatky popísané už od prvého blogu sú však dôsledkom dvoch operácií kolena. Vlastne, od kedy to vytunili nejakými skrutkami, podarilo sa mi zbaviť chôdze „DePejrak“ menej ako rok dozadu. To čaptanie, ktoré mi ostalo, to je moje prirodzená „sexi“ chôdza. V každom prípade, po lete poňatom skôr ako nenápadný tréning, chodení hore-dole, sa mi dostalo tej pocty, že ma môj najdrahší zobral znova do Tatier.

Dlho som rozmýšľala, či do toho pôjdem, pýtala som sa kamarátok, čo tam už boli a odpovede – „Skoro som sa posrala od strachu, keď som tam bola prvý krát“ a „No mala som dosť už aj na Téryho, je to makačka“ – ma úplne presvedčili. Okrem iného, predpoveď počasia vyzerala naozaj sľubne, a tak hneď ráno vyrážame z Košíc smer Starý Smokovec. Ideme v počte 3.

Presila chlapov má hneď 3 výhody. Ak by sa mi niečo stalo, snáď ma nejako dostanú domov. Po druhé, prvých 30 minút môjho ranného chodenia preferujem ticho a takto sa vedia vyrozprávať medzi sebou – Toto ticho je pre dobro celej spoločnosti a jeho narušenie by mohlo negatívne ovplyvniť dejiny ľudstva. A napokon, som rozhodne najkrajšia žena z partie.

Kritická polhodinka, to je presne naša cesta na Hrebienok. Áno, dá sa ísť aj pozemnou lanovkou, keď chcete ušetriť čas, ale nejde o žiaden náročný výstup. Z Hrebienka pokračujeme ďalej na Zamkovského chatu. Stále v štýle rezkej prechádzky. Vykračujem si jak čaja. Všetko sa však mení a ja pomaly spomaľujem o niečo ďalej, keď nastupuje stúpanie na Téryho chatu.

Neviem, či počasie, čerstvý vzduch, čaro samotného miesta, ale na Zamkovského chate už udeľujem svoje povolenie skúsiť na mňa prehovoriť. Dokonca som sa s rozprávaním rozbehla celkom slušne. Ale viete čo? Vynechala som nadávky. Nebolo to v mojom podaní ono. Dávid dal do toho totiž srdce. On tie nadávky precítil. Dal tomu tú správnu intonáciu, emócie, až som mala pocit, že sa mi uľavilo, aj keď som bola ticho.

Podľa teórie môjho priateľa, je cesta hore len jeden “cik” a jeden “cak”. Ale v podstate to je cik-cak, cik-cak, cik-cak a popod vodopád, a potom zas niečo podobné tomu cik-caku. Možno o niečo dlhšie cíííík a cáááák. Je to rozhodne pekná cesta, človek si môže robiť milión osem prestávok a tváriť sa, že je to len a len preto, že si fotí dokonalé scenérie našich veľhôr, prípadne, že sa úpenlivo snaží zachytiť pohyb kamzíka popri tom ako dychčí.

Počasie je naozaj skvelé. Slniečko svieti a na oblohe ani mráčik. To vysvetľuje ľudí, ktorí mali podobný nápad ako my a prišli sem hore. Moje nadšenie z toho, že som hore, sprevádza rozčarovanie a zároveň obdiv z množstva seniorov, čo si tu vybehli tiež. Rozhodne tu ale pre dnešok nekončíme. Ďalej je to hodinka a pol na Priečne sedlo, a potom na Zbojnícku chatu a späť dole na Hrebienok. Teoretickú prevahu hlasovania o návrate dole síce s Dávidom máme, ale keď už sme tu, ideme ďalej.

V tejto nadmorskej výške som dokonca celkom rýchlo pochopila rozdiel medzi mojou termoreguláciou a celkovým prekrvením tela chlapcov. A môžem vám povedať, je tam rozdiel asi 2 mikín, teplej vesty a rukavíc. Plus, mínus.

Oblečenie zahrialo, ale krv v žilách sa poriadne rozprúdila, keď sme vykročili ďalej. A tak ďalší úsek cesty absolvujem s prestávkami na zhadzovanie vrstiev. Ako inak, keď sme hore, obliekam ich znova, a potom na Zbojníčke, a o pár metrov nižšie si ich dávam znova dole. Spätne rozmýšľam, že to mohlo byť aj celkom otravné, ale na druhej strane mám aspoň možnosť zdôrazniť prednosť takého inštruktora – božská trpezlivosť.

Krátko pred Priečnym sedlom zaujímame s Dávidom ofenzívne stanovisko proti pokračovaniu, ale tvrdohlavosť nám nakoniec nedá. Chlapci ešte vyhrievajú kosti na slniečku a ja už kráčam, aby som mala aspoň nejaký náskok, keďže tempo, ktoré som mala smerom na Hrebienok je už nenávratne preč.

Musím uznať, že keď ide o škriabanie sa po skalách, výstup ide rýchlejšie. Škoda novej manikúry a nových rukavíc, ktoré z nejakého dôvodu neboli na mojich rukách v tejto chvíli. V každom prípade aj na vrchole Priečneho sedla boli ako nové. Tie rukavice, nie moja manikúra.

Na druhej strane sedla na nás čakajú ďalšie výhľady a v podstate prechádzka Tatrami. Pivko a pol deci na Zbojníčke, aby som neprechladla môžem spomenúť tiež medzi rečou a o šiestej už nastupujeme na parkovisku do auta.

A viete čo? Na parkovisku mi Rado pošepkal, že som dnes bola na prvej naozajstnej tatranskej túre a šla som super. Popravde si myslím, že sa len snažil o udobrenie, ale pre potreby pohladenia ženského sebavedomia, mu to budem veriť. Okrem toho platí, že aj na konci dňa ostávam najkrajšov ženou z partie. Sebavedomie je v poriadku. Opravný termín na Tatry som teda zvládla.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Tento príspevok venujem všetkým alibistom a Ľubke z minulosti, ktorí tvrdia, že do Tatier, či Slovenského raja je ďaleko, nemajú auto, nechce sa im riskovať staré vozne slovenských železníc, prípadne si netrúfajú kvôli nepredvídateľnému počasiu a náročnosti, chýbajúcej turistickej výbave…. Inými slovami, tým, ktorí nie sú leniví, pohodlní, sídliskoví, ale ta.. nedá sa.

Nedeľa. Prebúdzame sa v normálnom čase, popíjame kávičku, raňajky, úplná pohoda…

Až sa mi to zdá podozrivé.. Poznáte to, príliš pekné a hlavne pokojné ráno. Niečo nesedí…. Začínam rozumieť výrazu „ticho pred búrkou“… Napätie rastie, elektrizujú mi vlasy – odstávajú na všetky strany (alebo som sa proste ráno tradične nečesala).. a zrazu – je to tam!

Iskra v Radkovom oku, úsmev a “Obleč sa mojo, stačia ti tenisky, ber vodu a ideme.“

Tak ideme. Len tak, naľahko. Vonku je asi sto (rozumej okolo 30°C), slnko pripeká. Chvíľka zľutovania, nebude sa šľapať po asfaltke, zvezieme sa ten kúsok z terasy hore na KVP Košickou MHDčkou.

Oficiálny nástup na turistiku, sídlisko KVP-Kláštor a pekne smer Bankov. Samorejme, že to nie je také jednoduché a Bankov rozhodne nie je naša cieľová destinácia. Vraj uvidíme, koľko stihneme, lebo poobede má prísť návšteva. Slnkom vyhriatú lúku strieda vytúžený les a s ním spojený chládok a tieň.

Bolo načase, lebo môj mozog sa začínal prehrievať a bublať, čo obmedzilo moju slovnú zásobu na „voda“, „uhm“, „ehm“ a „áno, mojko“, čo povedzme si rovno, neprivedie nikoho do konverzačnej nirvány. V takom prípade ale výhoda horolezca spočíva v tom, že pokiaľ je vypustený do prírody, nároky na partnerku klesajú a plnohodnotná konverzácia o aktuálnej geopolitickej situácii sa rozhodne nevyžaduje.

Les je pokojný a prázdny. Podľa smerovej tabule sa hráme na bicykel a smerujeme na Jahodnú. Dôležité je zjavne poznať svoj smer. Cestou totiž stretávame dve zmätené tetušky a psíka.

Aj keď otázku smerovali na mňa, nechávam odpovedať svojho milého. Povedzme si rovno, ja by som im veľa neporadila. Moja úloha je nateraz šľapať. Aj tie orientačné tabule si fotím preto, aby som sa prípadne vedela pozriet na mobil a skontrolovať farbu značky, ak by sa raz rozhodol ma v lese nechať.

Prechádzka je v pohode. Prekvapivo. Sem tam trošku strmšie hore, ale poväčšine je to pozvoľne hore, či dole. Zlepšuje sa mi nálada a keď je čas na tradičný výletný chlebík so salámou, začínam aj rozprávať. Na Jahodnú sme došli ani neviem ako. Rýchlo. Tento krát na Lajošku nepokračujeme, lebo návšteva sa sľúbila už dávno a keď zisťujeme, že najbližší autobus je o 2 hodiny späť do Košíc, ideme po asfaltke pešo. Tretie auto sa však nad nami zľutovalo a stopom sme sa teda dostali až na amfik.

Nebudem vám radšej ani písať, že ten milý párik mal cestu takmer až pred náš blok, ale bolo mi povedané, že si musím vyšľapať ten posledný kopček, aby sa mi to vraj rátalo. Nuž, ale rátalo sa mi – a tentokrát takmer bez odvrávania. Tuším moje budúce ja raz možno bude turistkou. Iba žeby nie. A tak sa naša dnešná turistika pekne končí turistikou na sídlisku Sever a Košice Západ, alebo teda, Terasa.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Aj keď sa snažím prísť na originálnejší začiatok ako spomenúť budíček o piatej ráno, asi sa tomu predsa len nevyhnem.

Vychádzam totiž zo snahy zaujať čitateľa a predpokladám, že moji známi, rodina a priatelia zbystrili pozornosť už len preto, že teda JA a vstávanie o 5:00 ráno prestáva vďaka tomuto článku predstavovať oxymoron. Toto spojenie sa dá použiť vo vete, nevylučuje sa a keby len to. Je dokonca možné pridať, že je to podľa skutočnej udalosti, čo zvyšuje šance na úspešnosť amerického bestselleru.

Výhodou ranného vstávania však ale ostáva, že aj keď prihodíte 2 zastávky na naloženie ďalších dvoch ľudí, stále viete vybehnúť z bodu A – Stará horáreň pri Letanovskom mlyne, cez Prielom Hornádu a Kláštorskú roklinu, do bodu B – Kláštorisko ešte pred 9:00.

Naskytá sa nám pohľad na ešte nepreplnené turistické miestečko ako v raji s luxusným výhľadom na Tatry, ktoré po poslednej skúsenosti nateraz sledujeme z bezpečnej vzdialenosti.

Nevýhodou ale je, že o takom čase ešte bývajú aj vonkajšie záchody zamknuté. Čo som prežívala ako najväčšiu nespravodlivosť a muky. Močový mechúr u ženy je kapacitne menší. Anatómia nepustí. A pripočítajte k tomu rannú kávu, liter vody a ste tam, kde som bola ja. Zádumčivé kráčanie a celkové sústredenie na zvierače vyústili do toho, že miesto slov, ponúkam skôr pár obrázkov z cesty sem…

Vrátane prehľadu našich zadkov. Koniec koncov, to hlavné, prečo bol Slovenský raj zvolený za cieľovú destináciu príde až v druhej polovici…

V druhej polovici sa totiž plynulo presúvame do novootvorenej časti Slovenského raja a tam na nás čaká ferrata Kyseľ, ktorá bola znovu sprístupnená len minulý rok po pár desiatkach rokov, keďže ju vtedy zasiahol dosť ničivý požiar a celé to nedopadlo práve dobre.

Dnes však stačí zbehnúť z Kláštoriska, čo nám trvá asi pol hodku a môžeme sa navliekať do feraťáku. Ako inak, za pomoci nášho inštruktora, ktorý je viac ako precízny pri každom jednom uzlíku…

Dávam slang, že ferraťák.. jak Pani… mám ho totiž na sebe UŽ druhý krát (aj o tom raz…). A samozrejme, troška sa musím vytiahnuť pred Katkou, nech si myslí aspoň ona, že som adept na športovca roka. Aj keď popravde, nemyslím si, že mi na to skočí.

Začiatky ferraty nás trošku pobavili a objavilo sa veľa otáznikov, či to akože naozaj, ale ako prechádzame o trošku ďalej, začína mi byť jasné, prečo ten Kyseľ patrí medzi topky Slovenského raja. Je to tam. Priamo pred nami. A pod nami. A vlastne všade okolo nás. Skaly, lesy, vodopády…

Temnica mi prirástla k srdcu hneď. Predierame sa pomedzi skaly po stupačkách nainštalovaných po oboch stranách. Každá zákruta prekvapuje novými útvarmi. Tu nás čaká vodopád, tam ďalší skalný výbežok. Naozaj paráda.

Hlavne, keď to píšem takto s odstupom času a pozerám na menej, či viac podarené fotky. V daný moment mi ten pôžitok kazilo oceľové lano, ktoré som stískala svojimi korporátnymi rozmaznanými rúčkami s dokonalou manikúrou – bez rukavíc. CHYBA. Veľká chyba. A o chvíľu teda aj veľké spuchnuté červené ruky a pár odrenín a odtlačkovanín – áno, take slovo existuje… už teraz.

Na konci už len rebrík do neba, most nad Obrovským vodopádom, ktorý je naozaj obrovský, takže autori tohoto pomenovania sa veľmi nehecli.

Posledný úsek a sme späť na Kláštorisku, kde prevláda najmä český jazyk a vzhľadom na pokročilý čas, obed, je tu aj o dosť viac ľudí ako ráno.

Cesta dole je už len vykračovaním vo dvojiciach, ako na základnej škole. Chlapci vpredu, dievčatá vzadu. Sadáme do auta a v minúte všetci spíme. Teda dúfam, okrem vodiča.

Milujem tento teleport z výletu na parkovisko pred blokom. Stačí žmurknúť a človek sa preberie o niečo čerstvejší a rovno doma. Rýchla sprcha a šup do práce. Medzičas výborný, poobedná smena môže začať…

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

Keď poviete horolezcovi, že chcete íst na prechádzku, rozhodne dbajte o presnú definíciu, čo si pod týmto slovom predstavujete. Inak môže nastať nedorozumenie.. ako napríklad minule.

Budíček skoro ráno. Takmer hodina rozhodovania, či je počasie priaznivé, študovanie meteo predpovedí, hádzanie mincou… tak reku, ešte pospím, isto sa nikam nejde… a zrazu povel – ideme!

A za 20 minút sme už sadali do auta, smer naše krásne Tatry.

Partnerka horolezca musí byť presvedčená o svojej prirodzenej kráse. Na šminky proste nie je čas. Osobne volím radšej poriadnu dávku kofeínu ako skrášľovacie procesy.

Priznávam bez násilia, v aute som ešte zažmúrila na chvíľku oči a zobudila som sa až na to, ako mi môj horolezec strká prst do otvorených úst, z ktorých mi vyteká slinka (a áno, stále som presvedčená o svojej prirodzenej kráse).

Začiatok: Biela voda, smer Šalviový prameň a potom ďalej.

V tejto chvíli si ešte nie som schopná zapamätať toľko informácii naraz. Tempo – moje. Ani sťažovať som tým pádom nemôžem, ale ono sa stále čosi nájde, len nepriznať, že v tom teple sa mi až tak nechce. Odolávam turistickému návalu. Zatiaľ sa necítim až tak v lese. Skôr ako na promenáde pri Dunaji v Budapešti. Hundrajúc šľapem.

Rázcestie Šalviový prameň je našťastie miesto stretnutia vopred dohodnutého s kamoškou, ktorá schádza už dole zo Zeleného plesa.

To sú vlastne tí turisti, ktorých stretávate na začiatku túry, keď sa eštelen rozbiehate a oni si idú už opačným smerom. Pokiaľ neviete, že si to tam vyšľapali už včera a po noci strávenej na chate sa len snažia chytiť vlak domov, môže to pôsobiť demotivujúco. Keď sa na nich ale zadívate bližšie, kruhy pod očami, nezdravo biela farba, výpary alkoholu.. verte mi, ste na tom v danej chvíli lepšie.

V každom prípade, pre mňa to bol čas na chleba so salámou a veľký dúšok vody. Rýchle ahoj a čau a šľapeme ďalej.

 

Smer Skalnaté pleso. Príroda krásna. Les šumivý. Nevládzem. Teda, ja vládzem, ale ako inak, prehnane čerstvý vzduch, až ma páli sliznica, preto sa to zdá, že nevládzem s dychom.. proste ten vzduch…

Vychádzame na lúku, prebúdza sa vo mne dieťa kvetov a nemôžem sa nabažiť krásnych farieb. Cieľ je už na dohľad. Síce ako rozmazaná škvrna pod ťažkými sivými mračnami, ale ignorujem ich. Mám na výber? No, nemám.

 

12:01. Také poetické. Ideálny čas na dorazenie do cieľa. Prvého. Skalnaté pleso.

Obzerám sa. Lanovkové turistky v sexi šortkách, teniskách a s dokonalým makeupom, bez prepotených tričiek a popletených vlasov ma presviedčajú o tom, že niekedy je ťažké spoliehať sa na prirodzenú krásu. Upachtená, spotená a červená sa zaľúbene pozerám na svojho horolezca a čítam mu v očiach… „to som si teda dal…“ Moja odpoveď? „Dačo mi hovor“… radšej sme obaja ticho a aby ste nám do očného rozhovoru nezasahovali, prikladám len fotku so slnečnými okuliarmi.

 

Ideme ďalej. Svišťovka. Ale najprv sa musím uistiť, či ma to nezabije. Či nebude pršať a nebudú okolo mňa lietať blesky. Vraj nie. Náročnosť, vraj rovinka. Verím mu.

Je tu len krátky kúsok strmo do kopca, ktorý nebudem popisovať, lebo cenzúrou by to i tak neprešlo a už si skáčem zo skaly na skalu ako taký kamzík.

A je to tu. Dážď. Mračím sa ja, mračí sa nebo. Prestávam sa mračiť a snažím sa vyčariť úplne prirodzený úsmev, lebo je to len dážď a nie búrka, prestáva pršať. Good deal. A sme hore. A čo to znamená? Chleba so salámou a jeden naozajstný kamzík za chrbtom.

A prší znova. Mne to neva, môžem si vytiahnuť svoju super novú vetrovku na takéto počasie. A znova som presvedčená o svojej prirodzenej kráse. Nedá sa však rovnať s krásou Tatier. Nádherné miesto a krásny výhľad. Napríklad aj smerom dole, na Zelené pleso.

Vykročili sme teda tam. Smerom dole by to šlo s dychom, ale moje roztrasené korporátne nohy majú čo robiť na mokrých skalách. Šmyk sem, šmyk tam, horolezec si vykračuje s rukami vo vreckách. Predvádza sa, čávo. Pózuje na fotky… Ale aspoň sa teší.

 

Schádzame dole a ja sa len obzerám a srdiečko mi tancuje pri tej kráse. To sa bude maľovať. Inšpirácia všade, kam sa pozriete. Dostáva sa mi aj niečo málo z výkladu. Tamto je to a toto ono.

Zámená pochopiteľne používam čisto z básnického prístupu. Pamätám si každý jeden názov. Iba žeby nie.

 

Vidina fajne načapovaného piva ma ženie ďalej okolo Čierneho plesa až do cieľa. Ďalšieho. Dostalo sa mi aj štrúdle. A keby len to. Dokonca aj pusa na čelo. A to je ocenenie, ktorého sa len tak od horolezca nedočkáte.

 

Čas sa kráti a preto ideme rovno dole. Nekonečná cesta späť na Bielu vodu zbehne ako nič a mne sa dostáva pôžitku vyzuť si ťažké vibrami.

Sadáme do auta a vyrážame do Košíc. Hrdo kontrolujem kilometre. 24. Myslím si, slušné. Horolezec sa na mňa pozrie a povie: „Celkom dobrá prechádzka. Raz ťa vezmem aj na poriadnu túru. Takú, ozajstnú.“

Odvraciam zrak von oknom a rozmýšľam, že nie je prechádzka ako prechádzka.

[space value=“50″]

Páčil sa ti článok? Podpor nás…

[lead]

Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.

[/lead]