Pijem už tretiu kávu, krčím sa v deke a spomínam, aké to bolo len dva týždne dozadu, keď sa zdalo, že leto neodíde. Ako ma jedno ráno Rado zobudil pred šiestou, nakázal zbaliť veci na lezenie a posadil do auta, ktoré má schopnosť teleportovať nás z jedného miesta na druhé, kým len na dlhšiu chvíľku žmurknem.
Som presvedčená o tom, že keď spím, vyzerám ako všetky tie herečky vo filmoch. Vznešene a roztomilo ako spiaci blonďavý anjelik. Áno, Radova verzia by bola asi trošku iná. Niečo v zmysle – hučala do mňa, že chce ísť do Tatier, tak som ju zobral, kým sa počasie nepokazilo. Ale nabudúce si to dobre rozmyslím. Ráno na mňa nahučala, keď som jej volal, že má vstávať, ledva sa odšuchtala do auta, žiadna reč s ňou nebola, samozrejme, ani sme neopustili Košice a už zaspala, musel som to odšoférovať, kým jej tiekla slina z otvorených úst…
V každom prípade som sa ocitla na parkovisku v Tatrách pred veľkou šípkou na Sliezsky dom. Smer je jasný, vyrážame. Rozmýšľajúc nad potenciálnym výskytom divej zvery, ticho kráčam svojich prvých 30 minút a nechávam sa vyrušiť len vznešene sa plaziacou vretenicou, aj to len na okamih, lebo má zjavne rovnako naponáhlo.
Spomínala som to tuším už, ale z nejakého dôvodu, či túru začíname ráno, či poobede, potrebujem prvú polhodinku kráčať potichu. Akoby si moje telo muselo uvedomiť, že to s tým chodením myslím vážne a zmobilizovať sa na nasledujúce kilometre. To však Rada samozrejme nikdy nebaví. Keď ideme do hôr, teší sa ako zlatý retríver a energia mu rozhodne nechýba. Ani chuť rozprávať. Hoc sám so sebou. Veľmi zlá kombinácia… čo ale robiť, keď sa stretnem s jeleňom v ruji, alebo tatranským medveďom som sa nedozvedela, lebo Rado si s tým hlavu nerobí. Stále tvrdí, že predsa len behá rýchlejšie ako ja…
Za hodinku aj čosi sa vynára Sliezsky dom. Počasie dokonalé. Nezastavujeme a pokračujeme ďalej, po zelenej hore, smer Poľský hrebeň. Obzerám sa, usmievam, kritický čas je za mnou, už sa začínam tešiť, že som v horách aj ja. Pri Kvetnicovom pliesku opúšťame turistický chodník, míňame drevenú klietku a mierime pod skaly. Počujeme piskot a zdravíme pána svišťa.
Na stotinu sekundy som ostala prekvapená, že počujem reakciu späť, keď sa ozve “Radooo? Si to ty, Rado?” Poviem vám, mala by som prestať pozerať rozprávky s neterkami, lebo neviem, či viete, ale svište nerozprávajú. Bola to Radova dobrá známa – Baška, spolu s kamarátkou. V čase, keď sme na nástup prišli my, ony už balili domov.
Okrem nás si cestu na Velický zub dnes vybralo viac nadšencov lezenia. Pred nami partia, za nami ďalšia… Ale bolo to stále v pohode. Začíname liezť a mne stúpa sebavedomie, lebo je to prekvapivo ľahké. Ten rozdiel, keď sa špičkou zapriete o tatranskú žulu a noha sa nepohne, v porovnaní s vyšmýkaným vápencom na Dreveníku… no paráda. A tak ideme dĺžku za dĺžkou…
… a robíme selfie, lebo kto by už len čítal článok bez fotodokumentácie. Koho zaujímajú písmenka, keď stačí preskrolovať obrázky. Som si istá, že mi dá každý za pravdu, že sme mega fotogenickí, hlavne na spoločných fotkách.
Pointa ale je, že túto cestu rozhodne odporúčam všetkým začiatočníkom a bojkom ako som ja. Pridá na odvahe a lezeckom sebavedomí… aspoň na čas, kým mi Rado nepovie, že to teda s prstom v nose zvládajú aj deti.
Predposledná dĺžka cesty znamená, že sme hore. Dosiahli sme vrchol. Čakáme na partiu pred nami, aby sme sa mohli vydať po tej poslednej na koniec cesty a potom už len turisticky zbehnúť dole. Prvé kroky a jeden fešák na mňa kričí, aby som ostala stáť. Otočím sa a on si nás fotil.
Fešák mal asi 65 rokov a pravdepodobne si fotil moju veľkú riť, aby doma potom ukázal, že dnes už Tatry lezie asi každý… Ale myslíte, že mne to vadí? Práve som vyliezla svoju prvú cestu v Tatrách, teším sa ako malá a tak ochotne tú riť vystrčím a škerím sa od ucha k uchu.
A čo bolo ďalej? Nuž zbehli sme to dole k veciam, zastavili sa na Sliezskom dome na jedno pivko a naspäť k nášmu teleportu…
