Aj keď sa snažím prísť na originálnejší začiatok ako spomenúť budíček o piatej ráno, asi sa tomu predsa len nevyhnem.
Vychádzam totiž zo snahy zaujať čitateľa a predpokladám, že moji známi, rodina a priatelia zbystrili pozornosť už len preto, že teda JA a vstávanie o 5:00 ráno prestáva vďaka tomuto článku predstavovať oxymoron. Toto spojenie sa dá použiť vo vete, nevylučuje sa a keby len to. Je dokonca možné pridať, že je to podľa skutočnej udalosti, čo zvyšuje šance na úspešnosť amerického bestselleru.
Výhodou ranného vstávania však ale ostáva, že aj keď prihodíte 2 zastávky na naloženie ďalších dvoch ľudí, stále viete vybehnúť z bodu A – Stará horáreň pri Letanovskom mlyne, cez Prielom Hornádu a Kláštorskú roklinu, do bodu B – Kláštorisko ešte pred 9:00.
Naskytá sa nám pohľad na ešte nepreplnené turistické miestečko ako v raji s luxusným výhľadom na Tatry, ktoré po poslednej skúsenosti nateraz sledujeme z bezpečnej vzdialenosti.
Nevýhodou ale je, že o takom čase ešte bývajú aj vonkajšie záchody zamknuté. Čo som prežívala ako najväčšiu nespravodlivosť a muky. Močový mechúr u ženy je kapacitne menší. Anatómia nepustí. A pripočítajte k tomu rannú kávu, liter vody a ste tam, kde som bola ja. Zádumčivé kráčanie a celkové sústredenie na zvierače vyústili do toho, že miesto slov, ponúkam skôr pár obrázkov z cesty sem…
Vrátane prehľadu našich zadkov. Koniec koncov, to hlavné, prečo bol Slovenský raj zvolený za cieľovú destináciu príde až v druhej polovici…
V druhej polovici sa totiž plynulo presúvame do novootvorenej časti Slovenského raja a tam na nás čaká ferrata Kyseľ, ktorá bola znovu sprístupnená len minulý rok po pár desiatkach rokov, keďže ju vtedy zasiahol dosť ničivý požiar a celé to nedopadlo práve dobre.
Dnes však stačí zbehnúť z Kláštoriska, čo nám trvá asi pol hodku a môžeme sa navliekať do feraťáku. Ako inak, za pomoci nášho inštruktora, ktorý je viac ako precízny pri každom jednom uzlíku…
Dávam slang, že ferraťák.. jak Pani… mám ho totiž na sebe UŽ druhý krát (aj o tom raz…). A samozrejme, troška sa musím vytiahnuť pred Katkou, nech si myslí aspoň ona, že som adept na športovca roka. Aj keď popravde, nemyslím si, že mi na to skočí.
Začiatky ferraty nás trošku pobavili a objavilo sa veľa otáznikov, či to akože naozaj, ale ako prechádzame o trošku ďalej, začína mi byť jasné, prečo ten Kyseľ patrí medzi topky Slovenského raja. Je to tam. Priamo pred nami. A pod nami. A vlastne všade okolo nás. Skaly, lesy, vodopády…
Temnica mi prirástla k srdcu hneď. Predierame sa pomedzi skaly po stupačkách nainštalovaných po oboch stranách. Každá zákruta prekvapuje novými útvarmi. Tu nás čaká vodopád, tam ďalší skalný výbežok. Naozaj paráda.
Hlavne, keď to píšem takto s odstupom času a pozerám na menej, či viac podarené fotky. V daný moment mi ten pôžitok kazilo oceľové lano, ktoré som stískala svojimi korporátnymi rozmaznanými rúčkami s dokonalou manikúrou – bez rukavíc. CHYBA. Veľká chyba. A o chvíľu teda aj veľké spuchnuté červené ruky a pár odrenín a odtlačkovanín – áno, take slovo existuje… už teraz.
Na konci už len rebrík do neba, most nad Obrovským vodopádom, ktorý je naozaj obrovský, takže autori tohoto pomenovania sa veľmi nehecli.
Posledný úsek a sme späť na Kláštorisku, kde prevláda najmä český jazyk a vzhľadom na pokročilý čas, obed, je tu aj o dosť viac ľudí ako ráno.
Cesta dole je už len vykračovaním vo dvojiciach, ako na základnej škole. Chlapci vpredu, dievčatá vzadu. Sadáme do auta a v minúte všetci spíme. Teda dúfam, okrem vodiča.
Milujem tento teleport z výletu na parkovisko pred blokom. Stačí žmurknúť a človek sa preberie o niečo čerstvejší a rovno doma. Rýchla sprcha a šup do práce. Medzičas výborný, poobedná smena môže začať…
[space value=“50″]
Páčil sa ti článok? Podpor nás…
Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.
