Začnime tým, že mám rada turistiku a venovala som sa jej aj v minulosti (tak niekoľko veľa rokov dozadu).
Problémové začiatky popísané už od prvého blogu sú však dôsledkom dvoch operácií kolena. Vlastne, od kedy to vytunili nejakými skrutkami, podarilo sa mi zbaviť chôdze „DePejrak“ menej ako rok dozadu. To čaptanie, ktoré mi ostalo, to je moje prirodzená “sexi” chôdza. V každom prípade, po lete poňatom skôr ako nenápadný tréning, chodení hore-dole, sa mi dostalo tej pocty, že ma môj najdrahší zobral znova do Tatier.
Dlho som rozmýšľala, či do toho pôjdem, pýtala som sa kamarátok, čo tam už boli a odpovede – „Skoro som sa posrala od strachu, keď som tam bola prvý krát“ a „No mala som dosť už aj na Téryho, je to makačka“ – ma úplne presvedčili. Okrem iného, predpoveď počasia vyzerala naozaj sľubne, a tak hneď ráno vyrážame z Košíc smer Starý Smokovec. Ideme v počte 3.
Presila chlapov má hneď 3 výhody. Ak by sa mi niečo stalo, snáď ma nejako dostanú domov. Po druhé, prvých 30 minút môjho ranného chodenia preferujem ticho a takto sa vedia vyrozprávať medzi sebou – Toto ticho je pre dobro celej spoločnosti a jeho narušenie by mohlo negatívne ovplyvniť dejiny ľudstva. A napokon, som rozhodne najkrajšia žena z partie.
Kritická polhodinka, to je presne naša cesta na Hrebienok. Áno, dá sa ísť aj pozemnou lanovkou, keď chcete ušetriť čas, ale nejde o žiaden náročný výstup. Z Hrebienka pokračujeme ďalej na Zamkovského chatu. Stále v štýle rezkej prechádzky. Vykračujem si jak čaja. Všetko sa však mení a ja pomaly spomaľujem o niečo ďalej, keď nastupuje stúpanie na Téryho chatu.
Neviem, či počasie, čerstvý vzduch, čaro samotného miesta, ale na Zamkovského chate už udeľujem svoje povolenie skúsiť na mňa prehovoriť. Dokonca som sa s rozprávaním rozbehla celkom slušne. Ale viete čo? Vynechala som nadávky. Nebolo to v mojom podaní ono. Dávid dal do toho totiž srdce. On tie nadávky precítil. Dal tomu tú správnu intonáciu, emócie, až som mala pocit, že sa mi uľavilo, aj keď som bola ticho.
Podľa teórie môjho priateľa, je cesta hore len jeden “cik” a jeden “cak”. Ale v podstate to je cik-cak, cik-cak, cik-cak a popod vodopád, a potom zas niečo podobné tomu cik-caku. Možno o niečo dlhšie cíííík a cáááák. Je to rozhodne pekná cesta, človek si môže robiť milión osem prestávok a tváriť sa, že je to len a len preto, že si fotí dokonalé scenérie našich veľhôr, prípadne, že sa úpenlivo snaží zachytiť pohyb kamzíka popri tom ako dychčí.
Počasie je naozaj skvelé. Slniečko svieti a na oblohe ani mráčik. To vysvetľuje ľudí, ktorí mali podobný nápad ako my a prišli sem hore. Moje nadšenie z toho, že som hore, sprevádza rozčarovanie a zároveň obdiv z množstva seniorov, čo si tu vybehli tiež. Rozhodne tu ale pre dnešok nekončíme. Ďalej je to hodinka a pol na Priečne sedlo, a potom na Zbojnícku chatu a späť dole na Hrebienok. Teoretickú prevahu hlasovania o návrate dole síce s Dávidom máme, ale keď už sme tu, ideme ďalej.
V tejto nadmorskej výške som dokonca celkom rýchlo pochopila rozdiel medzi mojou termoreguláciou a celkovým prekrvením tela chlapcov. A môžem vám povedať, je tam rozdiel asi 2 mikín, teplej vesty a rukavíc. Plus, mínus.
Oblečenie zahrialo, ale krv v žilách sa poriadne rozprúdila, keď sme vykročili ďalej. A tak ďalší úsek cesty absolvujem s prestávkami na zhadzovanie vrstiev. Ako inak, keď sme hore, obliekam ich znova, a potom na Zbojníčke, a o pár metrov nižšie si ich dávam znova dole. Spätne rozmýšľam, že to mohlo byť aj celkom otravné, ale na druhej strane mám aspoň možnosť zdôrazniť prednosť takého inštruktora – božská trpezlivosť.
Krátko pred Priečnym sedlom zaujímame s Dávidom ofenzívne stanovisko proti pokračovaniu, ale tvrdohlavosť nám nakoniec nedá. Chlapci ešte vyhrievajú kosti na slniečku a ja už kráčam, aby som mala aspoň nejaký náskok, keďže tempo, ktoré som mala smerom na Hrebienok je už nenávratne preč.
Musím uznať, že keď ide o škriabanie sa po skalách, výstup ide rýchlejšie. Škoda novej manikúry a nových rukavíc, ktoré z nejakého dôvodu neboli na mojich rukách v tejto chvíli. V každom prípade aj na vrchole Priečneho sedla boli ako nové. Tie rukavice, nie moja manikúra.
Na druhej strane sedla na nás čakajú ďalšie výhľady a v podstate prechádzka Tatrami. Pivko a pol deci na Zbojníčke, aby som neprechladla môžem spomenúť tiež medzi rečou a o šiestej už nastupujeme na parkovisku do auta.
A viete čo? Na parkovisku mi Rado pošepkal, že som dnes bola na prvej naozajstnej tatranskej túre a šla som super. Popravde si myslím, že sa len snažil o udobrenie, ale pre potreby pohladenia ženského sebavedomia, mu to budem veriť. Okrem toho platí, že aj na konci dňa ostávam najkrajšov ženou z partie. Sebavedomie je v poriadku. Opravný termín na Tatry som teda zvládla.
[space value=”50″]
Páčil sa ti článok? Podpor nás…
Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.
