Že prišla jar, to nie je nič nové. Že nás to láka do prírody, tiež nič nové. A neprekvapí vás teda ani to, že sme samozrejme neodolali a do prírody na výlet sme sa vybrali.
Čo však nové bolo – zloženie výletníkov. To sa vyskladalo o niečo rôznorodejšie ako zvyčajne. Začnime od 2-ročného Mareka, pochopiteľne s rodičmi, pokračujme krstným, čo je môj Rado, ja ako jeho plus 1 a môžeme to zakončiť 60-ročným …
…ehm, nuž oslovenie krstným menom sa nehodí, na označenie svokor je ešte priskoro, tak hmm.. otec môjho horolezca, alebo teda, potenciálny svokor?
Počasie je luxusné. Slnko nám svieti na cestu od chvíle, kedy vyrážame zo Starého Smokovca a sem tam na občerstvenie aj zavanie, či prebehne popred slnko nejaký oblak a dopraje nám tieň. Celá rodina šlape v príjemnom tempe.
Starý Smokovec je teda východiskový bod pre nedeľnú prechádzku, ktorá je vhodná aj pre rodinky v prípade, že jej členom je aj zdatný chlap, ktorý nemá problém s nosičom a drobcom v ňom. A ako inak, krstný sa prejavil ako zdatný chlap (a keď si to prečíta, narastie mu zas raz ego do nebies). Malý Marek tak môže spokojne obdivovať Tatry z dvojmetrovej výšky a ja mu len tíško závidim o pol metra nižšie.
Zo Starého Smokovca ideme na Hrebienok a pokračujeme ďalej na Zamkovského chatu.
Cesta je miestami blatistá, miestami pokrytá zvyškami snehu a ten posledný kúsok pred chatou je na power slide. Napriek tomu bez zranení a v plnej sile prichádzame na chatu, kde sa nám o občerstvenie postarala Sveťka, za čo jej bol vďačný predovšetkým Radov žalúdok…
Zo Zamkovského sa vydávame k Veľkému vodopádu, kde pochopiteľne, je čas na fotenie.
Popravde, ako vidno z fotiek, väčśinou sa fotí rodinka bezo mňa, ale to nie je preto, žeby som bola na okraji tejto spoločnosti… Chvalabohu…. ale aj tu platí, že som stále o desiatky centimetrov nižšie voči každému členovi… okrem Mareka, ale ten spí v nosiči… takže na špičky, natiahnuť krk a možno sa vojdem do záberu.
Pofotení a spokojní pokračujeme do Tatranskej Lomnice. Cesta sa zdá nekonečná, ale počasie je pekné, sem tam nejaká zeleň a prvé kvety…. V Tatranskej Lomnici nastupujeme na vláčik späť k naším autám a ide sa domov.
Síce sme nezdolali žiaden štít, nemáme super akčné fotky z okraja priepaste, ale poctivých 17 kilometrov slúži ku cti všetkým zúčastneným.
[space value=”50″]
Páčil sa ti článok? Podpor nás…
Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.
