Tento príbeh zo života s horolezcom sa odohráva vlastne bez neho. Pre zmenu sa totiž na výlet vybrali dve kamarátky z vysokej školy. A keby len raz…
Deň prvý. Cieľ: Rankovské skaly.
Jedného pekného dňa sme sa s Tinkou rozhodli, že prevetráme ustarostené hlavy nenáročnou prechádzkou. Google povedal, že Rankovské skaly stoja za návštevu, potešia oko a pohladia dušu.
Inštrukcie zneli: odparkovať pri Herľanskom gejzíre a po zelenej značke rovno za nosom.
Jedna paráda. Akurát, že stroskotali hneď na parkovisku, ktoré bolo preplnené požiarnikmi. Síce nešlo o priamy zásah, žiadne vzrúšo, no pre nás to znamenalo nepovolený vstup na súkromnú akciu.
Nie, stále neviem, kde pracuje ten sexi požiarnik z Februára 2012, vylepený na záchode Technickej univerzity, ale na Slovensku asi nie. Tu sú to skôr vážení páni v strednom veku s bruškom svedčiacim o rokoch šťastného manželstva. Pohladenia „duše“ sme sa nedočkali.
Spiatočka a odchádzame. V aute prebieha búrlivá diskusia, aké ďalšie možnosti máme. Vyberám si žolíka – zavolám známemu. Zhodou okolností je to Rado, ktorý sedí doma a zodpovedne sa pripravuje na kurz skalného lezenia, ktorý vedie poobede. Poradil, že stačí zmeniť východiskový bod na Herľanské sedlo.
Tak si to dávame šialene krásnou a lomenou cestou hore, kde v pohode zaparkujeme. Prejdeme len kúsok cez les a už sa nám naskytá pohľad, ktorým by nepohrdol nejeden režisér hororového filmu.
Plné energie, pridávame do kroku. Akékoľvek myšlienky, aký príbeh takmer zhorená chata skrýva, zaháňame dupotaním a povedzme si rovno, dychčaním, keďže takmer bežíme.
Náš smer na Vyžník bol ale správny. Naši sme ho, a aj smerovú tabuľu, ktorá ukazovala cestu na skaly. My sme sa ale rozhodli, že ich vymeníme za Zajačí kameň. Keď sme však došli na Makovicu a Zajačí kameň nikde, pochopili sme, že dnes neuvidíme ani Rankovské, ani Zajačí. Pomaly sme sa teda stočili domov, veď… nabudúce.
Deň druhý. Cieľ: Rankovské skaly.
Možno týždeň, možno dva neskôr, sme sa rozhodli skúsiť to znova. Tentokrát žiadny požiarnik široko ďaleko, tak sme auto spokojne nechali pri bufete Erupcia. Smerovná tabuľa hovorí jasne – po zelenej až na Rankovské skaly, niečo vyše hodinky.
Držíme sa značky, cesta je pohodlná a široká, len prekvapko, zrazu sa ocitáme na asfaltke. Nikto nečaká asfaltkovú turistiku a tak sa vraciame na lesnú cestu. Keď prídeme na lúku, začína to zaváňať prúserom. Cesty sa delia, stretávaju, alebo stáčajú úplne nezávisle od skál, ktoré doslova vidíme pred nosom.
Spoliehať sa na ženský inštinkt nám nevyšlo. Nepomohlo ani kameň, papier, nožnice. Vyskúšali sme asi 3, možno 4 cesty, no každá v určitom bode proste zanikla v lese, alebo v húštine. Samozrejme, že také silné a nezávislé, samostatné a na život pripravené ženy to nevzdávajú. Alebo inak povedané, je nám trápne priznať, že by sme tam nedošli ani na druhý pokus. A tak to skúšame ešte raz, posledný krát.
Táto nejde ani tak cez les, ako nízky krovinatý porast. Vybehneme na kopček, pozrieť sa, kam to pokračuje, keď tu zrazu, šuchot, kývajúce sa kry a stromy… Stačil nám jeden pohľad a vedeli sme, koľko bije…
Neviem, koľko z vás videlo Jurský park, ale všetko nasvedčuje tomu, že to boli raptori a unikli sme svojmu osudu len o vlások. Síce sme nestihli zdokumentovať prítomnosť vyhynutého druhu, ale že naozaj, bol to minimálne dinosaurus. Alebo možno aj celá črieda… Najbližšie, keď stretnete Tinku a mňa, nezabudnite nás objať, lebo len pár sekúnd a možno by ste tú šancu už nemali!
Deň tretí. Cieľ: Rankovské skaly
Do tretice všetko dobré a tvrdohlavosť nepustí. Vraciame sa na miesto činu. Prechádzame okolo Herľan a keď sa blížime k miestu, kde sme stratili značku, spomaľujeme. Odhodlané presvedčiť sa, že nemohlo byť jasné, že je potrebné prejsť po asfaltke a kde z nej potom zísť sledujeme kraj cesty. Trvalo to presne 21 sekúnd, keď sa pred nami vynorila obrovská zelená šípka.
Odparkovali sme to teda na kraj lúky a zhypnotizovane nasledovali zelenú značku. Bez nej ani krok. Cesta cez les a lúky ja čarovná.
Jeseň sfarbila všetko ako v rozprávke. A aká by to bola rozprávka, keby nemala šťastný koniec? Áno, na tretí krát sme Rankovské skaly našli. Potešili oko a pohladili dušu.
V podstate to zámerne umiestňujem až po happy ende, keď predpokladám len skrolujete cez obrázky, ale áno. Cestou zo skál späť ku autu sme zabudli odbočiť a prešli o nejaké 2 kopčeky viac ako bolo potrebné. Ale prišli sme na to skoro a keďže som bola tentokrát pripravená, vytiahla som mobil a turistická mapa nás navrátila späť bez zranení.
[space value=”50″]
Páčil sa ti článok? Podpor nás…
Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.
