Vyzerá to tak, že naše krásne slovenské hory pojali jeseň po svojom, a preto ponúkam typ pre tých, ktorí ešte nemajú náladu na sneh a mínusové teploty, ale chcú si vychutnať farby jesene.
Nasledujúci príspevok sa bude držať viac pri zemi, alebo lepšie povedané, v zemi. V každom prípade to nebudú žiadne tisícové nadmorské výšky. Jedného pekného dňa sme sa totiž zamerali na Opálové bane Východného Slovenska a keďže sa nám páčilo, radi sa o tento tip podelíme…
Bez nejakých výhovoriek sa priznávam, že som netušila, že opál je vraj slovenský národný kameň a ani to, že sa dokonca hráme na konkurenciu opálom z Austrálie. Týmto sa ospravedlňujem profesorke geografie, p. Živickej, ktorá to istotne niekoľko krát spomenula a nepochybne to aj zahrnula ako otázku v 5minútovke na začiatku hodiny. Je ale možné, že som chýbala, alebo výnimočne dostala horšie hodnotenie ako 1.
Dobre mienený darček v podobe poukážky na vstup do Opálovej bane však všetko zameškané nahradil. Kto ma pozná vie, že keď poukážka platí do 31. dňa v mesiaci, spomeniem si na ňu najskôr deň pred. Čo však stále nie je neskoro, keďže vstup do baní si viete zarezervovať aj cez internet.
Keď som to rodičom spomenula, aký výlet nás čaká, mamka vytiahla fotoalbum a ocko začal spomínať…
Ráno, raňajky, káva, google. Zadávam Opálové bane Libanka a študujem výsledok – kilometre a čas. S kľudom a bez náhlenia sadáme do auta.
Ako správna blondínka pochopiteľne nepoužívam úplne to, čo v tej hlave mám, a vôbec sa nezamýšľam nad tým, že opálové bane sú asi niekde v horách, v lese, mimo mesta a statočne zadávam Floriánsku ulicu v Prešove do navigácie, lebo tak google povedal a treba tomu slepo veriť.
Dorazili ste do cieľa. Hej. Dorazili. Do centra Prešova. Hups. Čas hrá proti nám (…v pozadí hrá soundtrack z Mission Impossibe, pre zdramatizovanie situácie). Rado neváha, ujme sa role Toma Cruisa, a aj keď ochotná teta krúti hlavou, že to veru nestihneme, hneď ako nám napíše súradnice, štartujeme. Pohľad v Radových očiach však hovorí, že pri jazde, ktorá nás čaká vzniká malá možnosť, že svoje raňajky uvidím znova. Naservírované len tak, bez oblohy.
Mimochodom, Libanka na Floriánskej je obchod s produktmi z opálových baní. Oplatí sa poslintať cez výklad, lebo veci majú pekné, ale keďže sporím na novú chladničku, v hlave dávam like a tým to končí. A keďže som statočne googlila, kto verí v moc kameňov, opál vraj podporuje kreativitu, originalitu a napomáha nájsť cestu k svojmu pravému ja.
Pre nepoškvrnený vodičský preukaz nebudem popisovať priebeh cesty k baniam, ale stihli sme to s meškaním len jeden a pol minúty.
Parkovisko je hneď pri ceste, čiže nie je možné netrafiť. Pred vchodom do bane sa nám ušla prilba a baterka. Rýchlo obliekame dodatočné vrstvy oblečenia, keďže teploty sa pohybujú niekde pod 10°C aj v lete a vchádzame dnu cez bránu, nad ktorou pyšne visí meno Jozef.
Pred nami je 1,2 kilometra starých banských chodieb, ktorými nás sprevádza naozaj príjemná sprievodkyňa. Kráčame, obzeráme sa po stenách, počítame banských škriatkov, Rado si v pravidelných intervaloch obíja hlavu o nízke trámy…. proste všetko, čo od takejto prehliadky môžete očakávať. Plne spokojní.
Keďže nechcem nikoho obrať o autentický zážitok z prehliadky, nebudem zachádzať do detailov. Hádam len spomeniem, že je tu skrytý poklad pána Goldschimdta, ktorý čaká na objavenie. Naše nadšenie však ale rýchlo opadá, keď je nám naznačené, že sa k danej štôlni aktuálne nie je možné dostať…
Som presvedčená o tom, že Rado v tej chvíli v hlave už písal výpoveď a dumal nad tým ako sa nemožné pozmení na možné. Doteraz však chodíme do práce ako väčšina smrteľníkov, takže asi na nič extra neprišiel a poklad je stále tam. Alebo mi to nepriznal…
