Tento príspevok venujem všetkým alibistom a Ľubke z minulosti, ktorí tvrdia, že do Tatier, či Slovenského raja je ďaleko, nemajú auto, nechce sa im riskovať staré vozne slovenských železníc, prípadne si netrúfajú kvôli nepredvídateľnému počasiu a náročnosti, chýbajúcej turistickej výbave…. Inými slovami, tým, ktorí nie sú leniví, pohodlní, sídliskoví, ale ta.. nedá sa.
Nedeľa. Prebúdzame sa v normálnom čase, popíjame kávičku, raňajky, úplná pohoda…
Až sa mi to zdá podozrivé.. Poznáte to, príliš pekné a hlavne pokojné ráno. Niečo nesedí…. Začínam rozumieť výrazu „ticho pred búrkou“… Napätie rastie, elektrizujú mi vlasy – odstávajú na všetky strany (alebo som sa proste ráno tradične nečesala).. a zrazu – je to tam!
Iskra v Radkovom oku, úsmev a “Obleč sa mojo, stačia ti tenisky, ber vodu a ideme.“
Tak ideme. Len tak, naľahko. Vonku je asi sto (rozumej okolo 30°C), slnko pripeká. Chvíľka zľutovania, nebude sa šľapať po asfaltke, zvezieme sa ten kúsok z terasy hore na KVP Košickou MHDčkou.
Oficiálny nástup na turistiku, sídlisko KVP-Kláštor a pekne smer Bankov. Samorejme, že to nie je také jednoduché a Bankov rozhodne nie je naša cieľová destinácia. Vraj uvidíme, koľko stihneme, lebo poobede má prísť návšteva. Slnkom vyhriatú lúku strieda vytúžený les a s ním spojený chládok a tieň.
Bolo načase, lebo môj mozog sa začínal prehrievať a bublať, čo obmedzilo moju slovnú zásobu na „voda“, „uhm“, „ehm“ a „áno, mojko“, čo povedzme si rovno, neprivedie nikoho do konverzačnej nirvány. V takom prípade ale výhoda horolezca spočíva v tom, že pokiaľ je vypustený do prírody, nároky na partnerku klesajú a plnohodnotná konverzácia o aktuálnej geopolitickej situácii sa rozhodne nevyžaduje.
Les je pokojný a prázdny. Podľa smerovej tabule sa hráme na bicykel a smerujeme na Jahodnú. Dôležité je zjavne poznať svoj smer. Cestou totiž stretávame dve zmätené tetušky a psíka.
Aj keď otázku smerovali na mňa, nechávam odpovedať svojho milého. Povedzme si rovno, ja by som im veľa neporadila. Moja úloha je nateraz šľapať. Aj tie orientačné tabule si fotím preto, aby som sa prípadne vedela pozriet na mobil a skontrolovať farbu značky, ak by sa raz rozhodol ma v lese nechať.
Prechádzka je v pohode. Prekvapivo. Sem tam trošku strmšie hore, ale poväčšine je to pozvoľne hore, či dole. Zlepšuje sa mi nálada a keď je čas na tradičný výletný chlebík so salámou, začínam aj rozprávať. Na Jahodnú sme došli ani neviem ako. Rýchlo. Tento krát na Lajošku nepokračujeme, lebo návšteva sa sľúbila už dávno a keď zisťujeme, že najbližší autobus je o 2 hodiny späť do Košíc, ideme po asfaltke pešo. Tretie auto sa však nad nami zľutovalo a stopom sme sa teda dostali až na amfik.
Nebudem vám radšej ani písať, že ten milý párik mal cestu takmer až pred náš blok, ale bolo mi povedané, že si musím vyšľapať ten posledný kopček, aby sa mi to vraj rátalo. Nuž, ale rátalo sa mi – a tentokrát takmer bez odvrávania. Tuším moje budúce ja raz možno bude turistkou. Iba žeby nie. A tak sa naša dnešná turistika pekne končí turistikou na sídlisku Sever a Košice Západ, alebo teda, Terasa.
[space value=“50″]
Páčil sa ti článok? Podpor nás…
Lajky vyzbierané na Facebooku či Instagrame nás veľmi tešia a sú pre nás veľmi dôležité. Vďaka ním sa dostávame do povedomia a zviditeľnujeme sa. Kedže vám ale chceme prinášať stále hodnotnejší a zaujímavejší obsah, aj malá podpora v hodnote Horalky nás poteší a pomôže.
Možnosti, ako sa to dá, nájdete v sekcii – Podporte nás.
Ďakujeme.
